Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Aj toto sa stáva, tak sa poučte z chýb iných

27. 1. 2009
„Nekonečný“ príbeh (Upozornenie: NEOPAKUJTE moje chyby!!! Toto je čisto súkromný príbeh na spôsob najprv vták – potom knižka. Nerobte to tak!) (Upozornenie č. 2: Tento príbeh som písala skutočne na začiatku a teraz sa mi to už zdá strašne hlúpe ako som sa správala.) Všetko sa začalo vo Veľkom Bieli, kde som zistila, že strašne ”nutne” potrebujem doma nejaké zviera a skoro som si odtiaľ odniesla malého zajaca. Môj priateľ, ktorý mal ešte štipku zdravého rozumu mi to nedovolil. Druhý variant bol papagáj. Ten nápad ma tak nadchol, že už nič ma nemohlo zastaviť. Potom sa začalo hľadanie správneho kandidáta, keď som skoro zošedivela. Prvý chovprodukt bol náš najmilší malinký obchodík, kam chodíme kupovať rybky. Mali tam okrem anduliek, ktoré som nechcela, len jednu divnú šišatú korelu, ktorá vyzerala, akoby bola tesne pred zdochnutím. Pripadala mi taká smiešna, až som skonštatovala, že by sa k nám aj hodila. Pokračovali sme v ďalšom, kde tých koriel mali viac, všetky boli pekné, ale nevedela som sa rozhodnúť. Napokon sme to ten deň zapichli v jednom veľkom chovprodukte. Vždy som sa tam chodila rada pozerať, ale len pozerať, lebo ich ceny sú príšerné. Tak som nešťastná šla domov a priateľ bol nešťastný zo mňa. Na ďalší deň som bola rozhodnutá už konečne nejakého kúpiť a začali sme tú istú trasu. Tá chuderka šišatá korela tam stále tak zmoknuto sedela, fakt bola divná a tak som sa spýtala predavačky, čo jej je. Keď som počula, že ona je ešte malinká, preto tak vyzerá, bolo rozhodnuté. Kúpili sme jej najväčšiu klietku, ktorú mali a chuderku celú zdesenú sme si niesli domov. V knihách sa píše, že vtáka treba nechať pár dní v kľude, aby si zvykol, ale u nás to nebolo možné. Otvorili sme jej dvierka a čakali... Čakali sme dosť dlho a nedočkali sa. Potom nám došlo, že ten chudák vtáčik vôbec nevie, že môže vyjsť von a lietať po izbe. Museli sme ju trošku popohnať. Chúďatko začala zdesene lietať po izbe, až to zapichla na okne (nemáme záclonu) a padla na posteľ. Bola taká šokovaná, že sme nemali problém ju chytiť a poľutovať. Po pár dňoch dostala meno Ria a pomaličky si na nás zvykala a my na ňu. Nikdy sme jej nedali pokoj a keď sme ju chceli chytiť, museli sme ju unaviť a zničiť lietaním. Každý druhý deň sme mali okolo klietky totálny bordel a museli sme sa zmieriť s hovienkami všade, kde sa naučila sedávať. Naša ”opica” Ria sa stala populárnou v rodine. Sestra, ktorá si najprv myslela, že mi šiblo, musela tiež jednu mať. Keby nebolo môjho priateľa, ktorého nervy obdivujem, asi by sa nikdy nenaučila sadnúť na prst. Chodil za ňou celý deň a nedal jej pokoj. Naučili sme ju, že škrabkanie za ušami je super a bola za tým celá besná. My ako správny rodičia sme jej do klietky napchali drievka, zvončeky a dokonca aj zrkadlo. To však nebol až taký dobrý nápad, lebo vtáčica Ria sa prejavila ako správna ženská. Hopkala okolo neho a vrieskala tak, že sa to nedalo počúvať, dokonca začala ďobať, keď sme jej ho brali. Jednoducho stala sa z nej závisláčka, ktorá našla každé zrkadlo v byte a keď nie, stačila jej aj skrinka so sklenou stenou, dokonca aj pravítko. Asi po štyroch mesiacoch si už na nás zvykla. V každej knihe sa píše, že samička skrotne veľmi zriedka a nám sa to aspoň do určitej miery podarilo. Sama síce k nám nepríde, ale keď sa niečo deje a ona to nevidí, pricupitá. Nemá moc rada kúpanie, ale keď mám vo vani penu, myslí si, že je to pevná plocha a občas tam skúsi pristáť. Večer, keď sa stmieva, začína byť nervózna ako dieťa. Nebodaj sa k nej priblížiť! Keď si z nej chceme robiť srandu, začneme na ňu mávať a ona celkom zúrivá letí na nás a ďobe do hlavy. Rovnako neznáša, keď tancujem. S obľubou nám obžiera kvety, občas aj umelé ruže, čo mi vystrelil priateľ. Stala sa mojou zlatou opičkou Riou a keďže som ju nosila kam som mohla, priateľova rodina si o mne myslí svoje. Absolvovala každú cestu k rodičom, letné soboty v Senci, aj párdňový pobyt na chate na Orave. U každého normálneho človeka by to niekde tu skončilo, ale ja som si nedala povedať. Šli sme s priateľom okolo chovproduktu, kde sme kúpili Riu, tak sme sa zastavili poobzerať si rybky. Práve obchod vymenil majiteľa a veľa zvieratiek tam nebolo. Mali ale malinkaté andulky, ktoré boli celkom besné. Naučili ich chodiť von, hoci ešte nevedeli lietať a všetky sa cez seba tlačili k dvierkam. Boli proste nádherné. Začala som prosíkať ako malé dieťa: ”Ja chcem vtáčika!” A môj priateľ namiesto toho, aby mi povedal, či mi nešibe, vyhlásil: ”Tak si ho kúp.” Potom nastal väčší problém - ktorého si vybrať, lebo všetky boli perfektné. A tak som strčila do klietky ruku a vyhlásila: ”Ktorý si mi na ňu sadne, ten pôjde so mnou.” Jeden modručký anduliačik vycupkal na ňu a tak sme si ho priniesli domov. Ria bola celkom zdesená! On ako spoločenský vtáčik chodil za ňou, túlil sa k nej a ona pred ním utekala. Tak nám ho bolo ľúto! Dostal meno Flip ako lúčny koník z včielky Maji. Neprešiel ani týždeň a už sme sa nemohli dívať na to, ako je Flip nešťastný a tak sme šli po jeho novú kamarátku. Lea bola celkom žltučká a keďže nemala narastený ani chvostík a krídelká, vyzerala ako kuriatko. Na to, že bola najmenšia, nedala sa a celkom poriadne ďobala. Flipko sa v priebehu pár dní naučil celkom schopne lietať, ale vždy sme sa smiali, lebo malú dĺžku krídel vyvažoval rýchlosťou mávania a vyzeral ako malý vrtuľník. Leuška mohla iba cupkať a loziť. Boli stále spolu, škrabkali sa, túlili sa k sebe. Riuška si nevšímala ich, oni ju a všetko bolo v poriadku. ...len ja asi nie. Asi týždeň na to sme šli okolo iného obchodu a ja že poďme sa pozrieť na vtáčiky. Môj naivný priateľ sa otočil. Obzerali sme škriekajúce korely a andulky, ale mne sa tentoraz zapáčili rozely. Boli tak krásne, skrývali sa za veľkého samčeka a zvedavo naťahovali krky. Dostala som neodolateľnú túžbu mať jednu doma a bolo zle! Lenže tu už končili žarty, lebo boli dosť drahé a to by som už potrebovala druhú klietku. Bola som už však celkom zbesnená a bolo mi to jedno. Nemala som ale ani fuka. Tak som si povedala, že počkám týždeň do výplaty, ale ani som sa nemusela trápiť, lebo priateľ dostal nejaké peniaze na materiál a už to bolo. Na druhý deň, sme sa tam vrátili a slávnostne zobrali jedného samčeka. Vypustila som ho už v aute, bol celkom splašený a doďobal ma kvalitne! Zistili sme, že to bude horšie ako s ostatnými, lebo hoci bol malý, bol z nich najväčší, nedalo sa ho tak ľahko chytiť a strašne ďobal. Rozhodli sme sa nedať, naháňali sme ho po izbe, držali v tričku... Dostal meno Oliver. Veľmi rýchlo sme zistili, že tento vták nečviriká ako vták, ale buď piští jak gumená hračka, alebo šteká ako malý pes. A keď začal, nevedel prestať, proste katastrofa. Sľúbila som si nekupovať vtáka, kým nevychováme tieto aspoň tak ako Riu. A až vtedy som si uvedomila, aká je Ria zlatá a ako sme si na seba už zvykli, hoci keď sú všetci spolu, ani ona moc neposlúcha. Vraj aspoň štyri mesiace bez papagája! To by mi mohol uveriť len niekto, kto ma nepozná. Situácia sa zase zopakovala: Poďme sa pozrieť na vtáčiky! Stále tam na mňa čakala jedna biela korela. Celkom maličká, hlúpučká. Tak som sa opýtala, či je to samček a bol. Viac mi nebolo pomoci, Ria aj keď nechtiac dostala partnera. Už v aute sme mu dali meno Alexander. Tak sme mali päť vtákov, ale len jeden bol ako tak vychovaný. Musím povedať, že keby nebolo priateľa, asi by boli všetky navždy besné, ale on má na ne nervy a naháňa ich. V podstate to má ľahšie, lebo on je vyšší a ľahšie ich chytí tam, kde ja väčšinou nedočiahnem. Učil ich sadnúť na ruku v kúpelni, aby nemali veľký priestor na lietanie. Zakaždým víťazne prišiel s vtákom na ruke. Proste sú to moji vtáci. A ja som na nich vyfotila celý film. Štvalo ma, že na pozadí obrazovky musím mať cudzieho papagája stiahnutého z internetu. Ale aj tak je pekný, vždy si spomeniem na tých mojich, je mi veselšie. Takže končím s tým, čo rozprávam každému: ”Tí vtáci sú moja jediná radosť.”Lenže ešte stále mi bolo málo. Neviem prečo ešte stále chodím obzerať papagájov do obchodov, keď to tak dopadne, ale asi to budem robiť dovtedy, kým nebudem mať všetkých, ktorých mám mať. Takže sme tentokrát šli pozrieť rybky (lebo ešte stále sme žiadne nekúpili). Mali tam jednu korelu, chlapčeka, mierne žltého a veľmi sa mi páčil. Boli sme vtedy pred výplatou a neviem, kde by som zobrala 300,-na vtáka a aj som sa bála to čo i len spomenúť priateľovi. Lenže aj jemu sa páčil a nebolo nám pomoci. Musela som si požičať, ale na druhý deň sme ho kúpili. Bol nezvyčajne krotký, vôbec neďobal a mal veľmi husté perie. Hneď ako sme ho doniesli medzi ostatných vtáčikov, Alexander bol pri ňom a už od neho neodišiel. Tak sme ich dali spolu do klietky a oni sa do seba zamilovali! Tak sme zistili, že Alexander bude asi Alexandra (rozoznať pohlavie u bielej korely sa nedá). Boli proste skvelí, ako sa k sebe túlili a škrabkali sa, proste radosť ich vidieť. Lenže na druhej strane tu bola naša najmilšia Ria, ktorá ostala sama a znášala to dosť zle. Tak som bola nútená kúpiť jej partnera, ale nemala som predstavu, či sa budú mať radi. Vybrala som tentoraz stopercentného samčeka, ktorý sa na ňu neskutočne podobal, dala som mu meno Rafael a dúfala som... Už po piatich minútach medzi vtáčikmi som vedela, že láska sa konať nebude, dokonca ma poradne ďobol (skoro som ho neodtrhla z prsta) a keď som sa priblížila, sipel na mňa. Našťastie ho zlá nálada postupne prechádzala a keďže Ria mu nedala pokoj ani na chvíľu, nakoniec pochopil, že patrí k nej. Zostalo nám kúpiť ešte partnerku rozele Oliverovi, ale takto pred Vianocami som na to nemala ani pomyslenie. Lenže to som sa zase podcenila, pretože úplnou náhodou sme objavili nový obchod a v ňom krásnu babu za slušnú cenu. Bola mi proste sympatická, inak by som ju nekúpila, ale zdala sa mi vhodná so svojou veselou povahou k nášmu neurotickému Oliverovi. A tak aj bolo. Oliver síce mal problém s prekonaním svojej hanblivosti, ale hneď pochopil, že patria k sebe. Dostala meno Nataša, k Oliverovmu štekotu pridala svoj vresk a konečne doma zavládol pokoj. Myslím že po prvý raz odkedy sme kúpili druhého papagája. To už bolo tesne pred Vianocami a tak mi bolo jasné, že už sa mi v nijakom prípade nepodarí kúpiť ďalšieho papagája. Samozrejme som to aj suverénne vyhlásila pred priateľom a ten sa mi dodnes smeje. Ale mala som pravdu - nekúpila som - dostala. Stalo sa to celkom náhodou, keď som obvolávala inzeráty chovateľov kôli lepšiemu rozhľadu o cenách. A tak som sa dostala k dosť známemu chovateľovi arating. (Má na nete stránku, môžete ju dať hľadať cez Zoznam.sk ako "aratinga".) Samozrejme som hľadala aj ďalšieho kandidáta, ale moja požiadavka bola, aby im neubližoval, ak bude väčší. A tak sme sa v rozhrovore dostali k jednej aratinge, ktorá je veľmi krotká, ale má zdravotný problém. Netrvalo mi ani dve minúty a už som vedela, že je to ten správny. A tak som ho dostala doručeného v sanitke z Turzovky. Bol naozaj najväčší z mojich papagájov, trávovo zelený a vyplašene na mňa pozeral. Jeho vada spočíva v tom, že nemôže normálne stáť na nohách, ale akoby chodil po lakťoch. Kôli tomu sme museli urobiť určité opatrenia, ale môžem povedať že som to neoľutovala, práve naopak. Už v ten deň som zistila, že je nielen zlatý, priateľský, ale aj rozmaznaný. Dostal meno Shariel, dosť zvláštne, ale aj on je zvláštny. Zamiloval si však môjho priateľa. Mňa videl len keď som jedla alebo on nebol doma. Nevedela som sa s tým vyrovnať až kým som nezistila, že je to samička a už mi to bolo jasné. Začal jej dvoriť anduliačik Flip. Bolo to veľmi komické, keď sa andulka pokúšala kŕmiť aratnigu. Shariel bola stále s nami a za nejaký čas začala rozprávať svoje meno, ale najmä všetky ľahké zvuky. Občas sa tak rozkecala, že sme sa museli smiať. ... a potom sa smiala aj ona ... a my na nej. Je to veľmi pekné, mať krotkého papagája. Ale stále som sa cítila akási odstrčená a tak som sa rozhodla ísť si kúpiť ešte jedného papagája pre seba a korelu- babu do počtu, lebo som čím ďalej mala viac pocit, že mám skoro samých samčekov. A tak jedného dňa sme sa vybrali do Senice k chovateľovi, ktorý má stovky papagájov. Chcela som si skutočne vybrať a bola som príjemne prekvapená sympatickým pánom, ktorý sa mi naozaj venoval. Korelu som kúpila, staršiu, veľmi plachú. Celú cestu domov na mňa zdesene pozerala. Doma z nej ostatné korely boli v rozpakoch. Dala som jej meno Tilly. Pevne verím že ju plachosť prejde tak ako Rafaela, ktorý tiež nebol nadšený a teraz je zlatý. Druhým papagájom bol alexander červenohlavý. Chcela som iba samčeka, ale keďže sa vyfarbí až po nejakom čase, tak mi zostalo len veriť chovateľovi. Hoci sa smial, že ho potom môžem vrátiť, pomyslela som si, že skôr by som zobrala k nemu partnera ako ho po čase vrátila. Alexander nebol až taký plachý, počas cesty preliezol celú klietku a kukal na nás. Konečne som schopná sa mu venovať bez toho, aby som ho zbytočne plašila, alebo urobila niečo predčasne. Dala som mu meno Gabriel. Ešte niečo na záver: Samozrejme, že tu môj príbeh neskončil a papagájov mám teraz viac. Ale dopisovať ho po každom novom sa mi už naozaj nechce.
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

reakcia

(Milan, 19. 10. 2013 7:04)

Ahoj ked som cital tvoj pribeh zistil som ze mas ozaj velku lasku k zvieratám dokonca az uzasnu. Ja som tak tiez stale hladal vhodneho papagája a vcera som si kupil Zaka ci bol moj velky sen. Je velmi zlaty este sa len uci prijimat potravu.

pre Ivetu

(Ivo, 21. 3. 2011 18:39)

Už ho nehladaj, nemá to vyznam.

amazoňan

(ivett, 21. 3. 2011 17:40)

Stále mi je smutno... a hladám ho. :(

Pre Ivet

(Ivo, 13. 12. 2010 19:45)

Ahoj Ivet, videl som Tvoje nešťastie a smútok na všetkých inzerciach, a zdá sa mi že aj v telke. Viem ako Ti muselo byť, stalo sa to aj mne. Dúfaj, že ho našiel niekto, kto nepočul Tvoje zúfalé volanie a nevie že Ti tak chýba. Tiež dúfaj že sa o neho dobre stará.

radost

(ivetka, 13. 12. 2010 18:34)

to je zlaté :)
ale smutné je, že mne uletel papagáj Amazoňan chudáčik, asi to bol samček lebo sme sa velmi lúbili. Tak máme aj my behom dvoch mesiacov dalšieho papagája samičku Amazonana a už aj k nej dokúpeného samčeka minulý týždeň :) a je doma veselo, radost pozerať sa na lásku.

sad

(xxx, 21. 10. 2010 20:16)

to naozaj??? ked hej.. tak toto je tyranie zvierat!!! ty mrcha

zlepsenie nalady

(Gabriella, 5. 8. 2010 18:12)

TAK PRI CITANI TOHTO CLANKU SOM SA POBAVILA:-)PRAVE DNES SOM SI KUPILA ANDULKU A AKO SOM SA SNAZILA JU OPATRNE DAT Z KRABICE VON DO KLIETKY(LEBO AKOSI SA JEJ SAMEJ NECHCELO,CAKALA SOM 2 HODINY),NUZ TAK POKUSILA SOM SA JA O TO,ZRAZU MI VYLETELA A TERAZ LIETA PO IZBE.OSTALA SOM BEZRADNA,TAK SOM NAKLIKALA,CO ROBIT,KED NOVY VTAK VYLETI Z KLIETKY A NASLA SOM TENTO CLANOK:-)pO PRECITANI SOM DOSTALA ODVAHU SA ODHODLAT JU NEJAKO CHYTIT,KED PISES,ZE TVOJ PRIATEL ICH CHYTAL,LEN MAM STRACH,ABY SA ESTE VIAC NEVYSTRESOVALA.SEDI TERAZ NA DVERACH,KUKA NA MNA,JE TO CHLAPCEK A VOLA SA LASKA:-)TAK DRZ PALCE A SKODA,ZE SI NENAPISALA,KOLKO ICH VLASTNE TYCH MALYCH OPERENCOV DOMA MAS.NECHAM SVOJ IMAL,MOZES SA OZVAT,ISTO BUDEM POTREBOVAT TVOJE SKUSENOSTI A RADY:-). gabriella.koppova@azet.sk