Choď na obsah Choď na menu
 


Azijský ovčiak, niečo málo nich

26. 3. 2009
VLKODAVY KIRGIZSTANU A STREDOÁZIJSKÝ OVČIAK KONTRA TURKMÉNSKY ALABAJ Vlkodavy Kirgizstanu patria do veľkej rodiny "aziatov" napriek tomu, že sa na nich často nespravodlivo akosi zabúda. Ako obstoja v porovnaní so stredoázijskými ovčiakmi (SAO), vrátane turkménskeho typu vlkodava? Môžu sa vyprofilovať v samostatné plemeno? Tento článok sa pokúsi dať odpovede na dané otázky. Hneď na úvod by som chcel skonštatovať, že tí, ktorí myslia na odčlenenie ďalšieho typu "aziata" sa v tomto prípade mýlia, pretože takou myšlienkou sa v súčasnej dobe kynológovia Kirgizstanu nezaoberajú a predpokladám, že ani žiadna skupina slovenských kynológov sa nerozhodla vytvoriť nové plemeno po vzore "slovenských záchrancov turkménskeho vlkodava". Zmyslom tohto článku je však v prvom rade oboznámiť priaznivcov "aziata" so psami krajiny, ktorá sa radí medzi krajiny pôvodu SAO. Podobne ako v iných krajinách Strednej Ázie, aj v Kirgizstane pôvodne psy slúžili na ochranu stád, s ktorými miestni obyvatelia kočovali počas roka. Na jeseň sa vracali do dolín, kde zostali po-čas zimy. Na ochranu týchto stád bol potrebný silný, veľmi pohy-blivý pes, schopný ochrániť čriedu pred napadajúcimi dravcami. Kirgizský ovčiak bol potomkom starých dogovitých psov Ázie. Tieto psy vynikali vynikajúco rozvinutým ochranným inštinktom. Boli zlostné v dostatočnej miere a naviazané na svojich majiteľov. Vychovávali ich v kontinentálnych klimatických podmienkach, kde pásli čriedy oviec, rožný statok a často ich používali aj pri poľo-vačke na stepného vlka. Dosahovali kohútikovu výšku 80 cm, mali hladkú srsť najčastejšie farby bielej a sivej. Hlavy mali veľké s predĺženou papuľou a širokým čelom. Čeľuste boli silné, oči tmavé, uši mali nasadené ako vlk. Krk neobyčajne mocný prechádzal v široký svalnatý hrudník a disponoval pevnými záhybmi. Sama príroda sa postarala o sformovanie psa schopného prekonávať ohromné vzdialenosti. Pritom všetkom sa nevyčerpal a navyše bol odolný voči nadmernému teplu a chladu. Tento pes žil a pracoval v skromných podmienkach a neraz bol prinútený zaobstarať si potravu sám. Začiatkom 30-tych rokov sa kirgizský ovčiak ešte zjavoval na výstavách ako samostatné plemeno. No takmer zmiznutie vlka v hôrnych rajónoch Kirgizstanu a zníženie množstva pastvín bolo príčinou, že sa stratil hlavný dôvod pre pastierov držať pri stádach tieto psy. Postupne boli zamenené za menšie aktívne miestne psy. V kynologických centrách sa plemenná práca s kirgizským ovčiakom neviedla. Žiaľ, v 60-tych rokoch sa toto plemeno celkom vytratilo a splynulo s miestnymi domácimi psami. Veľmi dlhé obdobie v Kirgizstane nebol monolitný komplex SAO. Iba v strede 80-tych rokov sa začal dovoz vlkodavov do krajiny z okolitých ázijských republík. Z mesta Urgenča (Uzbekistan), ktoré sa nachádza v Chorezmskej oblasti, hraničiacej s Turkmenistanom, priamo z bojových ringov, bolo dovezených množstvo psov. Väčšinou to boli psy síce typické, ale nie príliš zaujímavé pre chov. Niektoré boli na nízkych nohách so širokými hrudníkmi, vysoko postavenými ušami a žltými očami. Druhé boli zas, naopak, na vytiahnutých nohách s úzkymi, plytkými hruďami. Privážali sa však aj veľmi zaujímavé psy pravidelného zloženia, urastené, mocné s peknými hlavami. Žiaľ, potomstva nezanechali veľa a aj to, čo zostalo, bolo podobne ako všetci títo aborigéni v rôznych typoch. Jedným z kvalitných dovezených psov bol Sachar, dostatočne veľký, s dobrou kostrou, ťažkou hlavou ladných línii. Vyznačoval sa výnimočnými bojovými kvalitami. V Biškeku počas dlhých rokov nemal v zápasníckom ringu žiadneho rovnocenného súpera. Sachara veľakrát používali na párenie, ale nie vždy dobre predal potomkom svoju kvalitu a hoci sa títo vyznačovali značnými bojovými vlastnosťami, mali často nedostatky v mohutnosti, bývali strednej kostry, čím boli v bojoch s väčšími psami znevýhodnení. Za zmienku stojí Sacharov syn Akkuš, ktorý sa vyznačoval výbornými pracovnými vlastnosťami a exteriérom. Veľmi zaujímavé psy boli dovezené z oblastí Kirki a Kuški (Turkmenistan). Tieto psy boli pravidelne dovážané V. Barikovom. Vynikali najmä suky, ktoré boli mocné, s prekrásnou stavbou tela, výbornými končatinami a perfektnými líniami hlavy. Jednou z nich bola suka Babka, ktorá získala okrem iných ocenení aj BOB. Táto suka dala vysoko kvalitné potomstvo. Barikov priviezol aj psa Murgaba a koncom 90-tych rokov psa menom Maš. Tento pes čierno strakatej farby mal hlavu aerodynamického tvaru s takmer žiadnym prechodom od čela k papuli (stopom). Maš bol privezený z oblasti Kirki a neskôr bol vyvezený z Biškeka do Ruska. Medzi hodnotnými psami použitými v chove možno spomenúť aj šampióna z Kazachstanu Ričarda, urasteného psa s vynikajúcimi vlastnosťami, pre ktoré sa niektorí chovatelia rozhodli posilňovať jeho krvnú líniu príbuzenskou plemenitbou. Chovatelia v Kirgizstane zapojili do chovu aj psov nesúcich krv Alača - psa vyvezeného z Afganistanu do Kazachstanu. V strede 90-tych rokov bol V. Naumovou dovezený pár SAO z Rostovského kraja. Boli to Jug-Chan a Aľva. Tento pes a suka patria k línii Gaplana (majiteľ V. Ajzenberg) a Elbarsa (majiteľ L. Manevič). V. Naumova sa zaoberá chovom SAO dodnes. Je majiteľkou veľmi kvalitnej suky - Čanga-Chan, ktorá je šampiónkou Kirgizstanu a Kazachstanu. Čanga je dcérou Aľvy a Maša. Pes Jug - Chan má v súčasnej dobe 11 rokov a ešte stále je používaný ako plemenník. Jeho syn Tibul-Chan je jedným z najlepších zápasníkov a obdržal titul šampióna Kirgizstanu v bojoch. Populárny pes z Uzbekistanu Nik-Chan, víťaz celej výstavy "Pohár Aziata 2000", je tiež rodu psov od V. Naumovej. Zaujímavou perličkou je, že tohto psa podľa Naumovej ako mladého vlastne nikto nechcel. Samozrejme, po menovanej výstave už tomu bolo inak. Začiatkom 90-tych rokov bol Frolovom privezený finalista Šampionátu Turkmenistanu v roku 1985 - Elbars. Tento veľký pes výbornej stavby tela, plavej farby, patril k línii Bieleho Jekemena. Jeho syna Munkara narodeného v roku 1990 sučke Ajši nazývali "Biely parník" kvôli farbe a veľkosti. Jeho výška činila 83-85cm. V roku 1992 sa narodil Džachar. Tento Munkarov syn sa stal šampiónom Kirgizstanu v bojoch. Džachar bol kohútikovej výšky asi 80 cm. Jeho trojfarebné zafarbenie sa prenieslo aj na syna Gučara. Ďžachar so sukou Gordou u I. Charitonova dal dvoch výborných psov, súrodencov - Bieleho Medveďa a Akbara, ktorí zaznamenali najmä výstavné úspechy v podobe titulov CAC, CACIB, BOB. V súčasnej dobe sa u viacerých chovateľov v Kirgizstane nachádza množstvo kvalitných psov z rôznych línii. Konajú sa tu výstavy najmä v Biškeku, hlavnom meste Kirgzstanu, a mnohí chovatelia tiež prezentujú svoj odchov za hranicami svojej krajiny, najmä v Kazachstane a na väčších podujatiach v Rusku. Zdá sa však, že miestni kynológovia kladú dôraz hlavne na pracovnú stránku, a to v prvom rade na bojové kvality psov. Miestnych obyvateľov zaujíma použiteľnosť týchto psov, pretože väčšinou nie sú tak bohatí, aby ich mohli chovať iba na parádu. Psy sa používajú aj ako ochrancovia stád alebo súkromného majetku, ale najviac sa predsa len cenia už spomínané bojové vlohy a šampióni sú tu vo veľkej úcte. A teraz, ak sme mali možnosť získať uvedené informácie o kirgizských vlkodavoch, môžeme sa spýtať... Aké sú to teda psy? V čom sú podobné "aziatom" iných Stredoázijských republík, alebo sa líšia od svojich "bratov" v Turkmenistane, Kazachstane, Uzbekistane, či Tadžikistane? Podľa mňa (samozrejme aj podľa mnohých fundovaných kynológov) sa na základe historických a tiež súčasných faktov s množstvom obrazových materiálov navzájom nelíšia. A to nielen od psov zo spomínaných krajín, ale ani od psov žijúcich v Afganistane, alebo v Iráne. Isté je len to, že v každej krajine sú tieto psy známe pod iným názvom. Jediný možný spôsob delenia týchto psov a vyprofilovanie sa v samostatné plemená je možné na základe konštitučných typov, a nie na základe ich príslušnosti k niektorej krajine. Ako príklad nám môže slúžiť triedenie známeho kynológa A. Labunského, o ktorého poznatky sa opierajú mnohí súčasní kynológovia v Rusku, na Ukrajine a tak isto u nás. Neraz ho vo svojich článkoch citovali aj "záchrancovia" turkménskych vlkodavov. A.Labunskij vo svojej publikácii triedi "aziatov" na základe konštitučných typov na tri kategórie - stredoázijského ovčiaka, stredoázijskú dogu a stredoázijského mastifa. Tomuto poslednému typu zodpovedá nielen turkménsky alabaj (vlkodav), ale aj tadžická dachmorda a mohli by sme doplniť aj kazašského tobeta a ďalšie psy so zodpovedajúcou konštitúciou z okolitých krajín, kde sa "aziat" vyskytuje. To, že sa na Slovensku posudzuje jeden z typov "aziata" ako samostatné plemeno je raritou, pretože najviac udávaný argument, že turkménske vlkodavy sú vyššie a tiež, že môžu mať tri typy záhryzu na rozdiel od SAO, stratil opodstatnenie. Ruskí kynológovia totiž vypracovali nový štandard SAO, v ktorom sú povolené tak isto tri typy záhryzu a paradoxne kohútiková výška, najmä u súk, je stanovená vyššie ako u turkménskeho alabaja. Turkménsky alabaj - suky - minimálna výška 62 cm, u SAO 65 cm. Pri tej príležitosti by som teraz rád zaujal stanovisko k niektorým udalostiam súvisiacim s klubom zastrešujúcim turkménskych vlkodavov. Konám tak preto, lebo činnosť tohto klubu priamo súvisí s vývojom SAO na Slovensku a ovplyvňuje mienku nielen chovateľov, ale aj laikov, ktorí majú z toho všetkého v hlave jeden galimatiáš. Od záhadného prechodu celého Alabaj klubu z UCI pod FCI prešiel už nejaký ten piatok a "slovenským záchrancom turkménskeho alabaja" sa do FCI začleniť zatiaľ nepodarilo. Čo však nie je, môže byť, pretože dnešná kynológia je, žiaľ, často viac o vzťahoch a o úspešnom lobbingu, ako o psoch samotných. Aby sme však boli spravodliví, niektoré veci sa týmto kynológom predsa len podarili. Azda najviac sa im podarilo dehonestovať mnohých dlhoročných chovateľov SAO na Slovensku, ako aj samotného "aziata", ktorého neraz prezentovali akoby menejhodnotné plemeno, ktoré je úplne odlišné od "unikátnych" turkménskych alabajov. Ako inak si vysvetliť publikovanie obrázkov, na ktorých vyzerali SAO, akoby to boli krížence s chrtmi? Naproti tomu obrázky turkménskych alabajov pôsobili exkluzívne a psy boli ukazované v jednom type. Účelná manipulácia prostred-níctvom istého kynologického časopisu a tvrdenia, že len pre SAO platí úslovie: "Každá ves, iný pes" spustila mechanizmus neomyl-nosti "záchrancov alabaja". Vrchol sa dostavil na seminári poria-danom priaznivcami alabajov, keď organizátori účelovo vybrali a zväčšili obrázky "aziatov", na ktorých boli dokumentované zásadné rozdiely medzi "aziatmi" a turkménskymi vlkodavmi. Škoda len, že z toho istého zdroja nevybrali iné fotografie, potomkov turkménskych psov, ktoré boli dovezené slovenskými chovateľmi v polovici 90-tych rokov. V tej dobe sa niektorí zo súčasných lídrov Alabaj klubu venovali iným typom "aziata" a vyzý-vali na záchranu krvi lenin-gradského Altaja. Propagovali afganských psov, alebo zháňali prostredníctvom inzerátov "veľkých aziatov" za účelom šľachtenia nového plemena zvaného "slovenský medveď". Je však nutné objektívne priznať, že turkménsky vlkodav je predsa len najatraktív-nejší. Paradoxom je tiež, že na fotografiách, ktoré mali určiť obrovský rozdiel medzi "aziatom" a alabajom sú "aziati" - potomko-via (vnučky) importovaného psa Kerima,ktorý preukázateľne niesol krv turkménskych predkov a okrem toho sa s týmto psom môžu stretnúť šľachtitelia turkménskeho alabaja vo svojich preukazoch pôvodu, pretože takisto je dedom Arona Jimi, ktorý je známy už z čias UCI ako čistokrvný alabaj. Začínajúci chovatelia alabaja mali na výstavách zreteľné problémy s najčastejšími otázkami typu: "Prosím vás, aký je rozdiel medzi aziatom a alabajom?" A tak sme sa mohli od nich dozvedieť, že rozdiel vlastne nie, ale že "alabaj" nemusí mať pigment, zatiaľ čo "aziat" áno. Doslova komické situácie vznikali vtedy, ak jeden a ten istý chovateľ mal takmer rovnakých psov zaradených v dvoch plemenách. Ten bez pigmentu bol "alabaj", ten druhý zase "aziat". Tak isto bolo možné čítať v inzercii, že sa predávajú šteňatá SAO po istom psovi a vzápätí sme sa dozvedeli, že ten istý pes splodil aj čistokrvných "turkménskych alabajov". V tom istom časopise je zverejnený obrázok psa, ktorého poznáme z výstav, kde je predvádzaný ako SAO. Lenže v inzertnej rubrike stojí - turkménsky vlkodav! Chaos na pokračovanie, iba ak by sa uskutočnil prerod toho psa ako viacerých súčasných alabajov, ktorí začínali v FCI ako SAO a cez UCI, sa akýmsi "znovuzrodením" vrátili do FCI ako praví turkménsky alabaji. Narodil sa ako obyčajný "aziat", zomrie ako Alabaj. Ako v rozprávke. Neskutočné boli tiež články, v ktorých súčasných SAO, podotýkam - plemeno riadne uznané a zaregistrované FCI, nazývali nie plemenom, ale zmiešanou plemennou skupinou. To, čo si v krajine pôvodu nikto nedovolil, sa stalo na Slovensku bežným javom. Títo ľudia si neuvedomujú, že okrem Slovenska sa všetci "aziati" na celom svete posudzujú ako SAO, a to vrátane turkménskych psov. A aby toho nebolo ešte dosť, iba členovia - "záchrancovia turkménskych alabajov" - majú výnimku a môžu páriť svoje alabaje obyčajnými "aziatmi", ktorí majú v preukaze pôvodu jasné zaradenie plemena ako SAO, a tak sa teraz v tom už naozaj nikto nemôže vyznať. Je to iné plemeno, alebo nie? Ak áno, prečo sa miešajú dve rasy? Môže si v slovenskej kynológii robiť kto čo chce? Vyzerá to tak, lebo je isté, že ak majitelia turkménskych alabajov pária, napríklad, v Rusku, automaticky je to kríženie, pretože v tejto krajine sú "aziati" iba ako SAO, a to nehovorím o tom, že sa to robí aj na Slovensku. Ak sa toto deje s vedomím pána prezidenta SKJ Ing. Štefíka, tak potom prečo aj členovia SKÁaRO vlastniaci SAO nemôžu páriť zase naopak turkménskymi vlkodavmi? Ak sa to deje bez súhlasu, verím, že pán prezident zaujme k celej záležitosti jasné stanovisko. Jedným z vrcholov osláv turkménskeho alabaja a zviditeľnenia bolo, keď hlavní protagonisti "záchrancov alabaja" zverejnili vo svojom časopise neuveriteľnú tabuľku s rozčlenením psov "Ázie" s príslušným grafom a fotografiami. Náš "aziat" (skôr v type chrta) tu vyzeral oproti majestátnemu "nadpsovi" - turkménskemu vlkodavovi - naozaj veľmi skľučujúco. Spraviť taký graf mohol iba génius, alebo človek veľmi odvážny, ktorý vo svojej samoľúbosti stratil všetku súdnosť. Nie nadarmo sa vraví, že genialita a hlúposť často nemajú od seba ďaleko. Navonok efektné, obrázky rôznych psov vysvetľujúce vznik plemena SAO, ale nezodpovedajúce skutočnosti. Je nemysliteľné, aby, napríklad, za tak rôznorodé typy v Afganistane bol zobrazený jeden pes. Ostatne, týka sa to aj ostatných skupín, ktoré boli na grafe. Priaznivci turkménskeho vlkodava zaplesali, veď opäť vyšiel ich alabaj zo všetkých krížencov "aziatov" rôznych oblastí najlepšie. Tvorca tohto grafu však zabudol na ešte jednu vážnu skutočnosť, a to, že zobrazený "chudáčik aziat" v žiadnom prípade nie je typickým predstaviteľom plemena SAO, ktorý má podľa štandardu vyzerať inak. Neznalosť štandardu SAO? Úmysel? Náhoda? Vyberte si! Protagonisti Alabaj klubu sa prostredníctvom médií snažili vytvoriť ilúziu, že všetky krásne, veľké a bezchybné psy sú turkménske alabaje a ten odpad, čiže menšie, chudé, skrátka psy s chybami sú SAO. Omyl! Ak často opakované "Každá ves iný pes" má platiť pre SAO, tak pre turkménskych psov to platí tiež. Neveríte? Pozrite si niektoré webové stránky a spravte si vlastný úsudok. I. Gorochov (chovateľská stanica Kara-Kele) je známy tým, že v jeho chovateľskej stanici sú iba psy turkménskeho pôvodu. Pozrite si jeho stránku, na ktorej uvidíte množstvo prekrásnych "aziatov" vynikajúcich krvných línií. Ale skúste si tie psy porovnať - v akých sú typoch a do akej miery sú si podobné. Zdá sa vám, že Akbaj a Karagjoz sú v jednom type? Alebo Garachan a Better? A na ktorého z nich sa podobá typom, žiaľ, dnes už nežijúci Kaltaman? (www.karakelle.ru). Na tejto stránke nájdete aj fotografie psov priamo z Turkmenistanu, prezrite si ich. Myslíte si, že týmto nesporne mimoriadne kvalitným psom sa aspoň trochu pripodobňuje Svetový víťaz turkménskeho pôvodu Tugun Medžek it? (www.pamir.breeder.ru) Zaujímavý materiál z Turkmenistanu má na svojej stránke ruská chovateľka Ľ. Roginská. (www.turkmenkala.ru) V novinkách sú ukázané atraktívne psy z Turkmenistanu, ale porovnajte víťazov testových zápasov, či už Gaplana, alebo hrdzavého Arvana, napríklad, so starým Elbarsom, alebo s legendárnym Akgušom. Mohol by som uviesť ešte mnoho príkladov na rozdielnosť v typoch turkménskeho vlkodava, čo ale v žiadnom prípade neznamená, že k týmto psom neprechovávam ako chovateľ veľkú úctu. A nielen ku psom, ale, samozrejme, aj k turkménskym chovateľom, ktorí nesporne patria medzi najlepších. Pre efekt by bolo možno účelnejšie a zaujímavejšie jednoducho stiahnuť niektoré fotografie z týchto stránok, zverejniť ich, poprípade za účasti kynológov špecialistov (ktorí neuznávajú vytvorenie samostatného turkménskeho alabaja) usporiadať seminár, na ktorom by sa ukazovalo, aké rôznorodé sú turkménske psy a koľko majú nedostatkov. A pri zlomyseľnosti by sa našli aj obrázky psov z Turkmenistanu, pri ktorých by strmšie zauhlenie končatín vyzeralo ako malinká exteriérová vada. Presne v tom duchu, ako to spravili organizátori už spomínaného semináru (Alabajov), ktorí bez súhlasu vlastníka webovej stránky alebo knižnej publikácie vybrali a zväčšili fotografie účelovo vybraných jedincov, aby dokumentovali svoju pravdu, síce pred malou účasťou, ale predsa len na verejnej akcii. Čo na tom, že konali nekorektne a dá sa s určitosťou povedať, že aj protiprávne... Svoj cieľ si splnili - turkménske alabaje sú jedinečné a iné ako SAO, hoci pod týmto názvom vystavujú svojich psov v Rusku aj Turkméni a iní chovatelia majúci psov priamo z Turkmenistanu. Záverom by som si dovolil záujemcom a priaznivcom "aziata" podať ešte jednu informáciu. Napriek tomu, že sme vlastníkmi len "obyčajných SAO" a istá skupina ľudí prezentuje naše plemeno ako odpad krásneho turkménskeho alabaja, či vlkodava, o našu budúcnosť nemusíme mať žiadne obavy. Naše psy, mnohé aj turkménskeho pôvodu, sa úspešne zúčastňujú kynologických akcií, kde sú posudzované a uznávané našimi kvalitnými rozhodcami a taktiež aj renomovanými odborníkmi zo zahraničia, ktorí neraz priamo navštívili krajiny pôvodu SAO. Patria medzi nich T.M. Ivanova, G. Kirkickaja, R. Chomasuridze, Jeruzalimskij, A.Vinnai, Z. Brankovič a mnohí ďalší špecialisti na psov zo Strednej Ázie. Viacerí z nich sú aj uznávanými autormi kynologických publikácii, s ktorými sa môžeme stretnúť aj u nás na Slovensku. A celkom na záver malá anekdota, ktorá sa traduje v poslednom období medzi "aziatkármi". "Viete, aký je rozdiel medzi turkménskym alabajom a SAO? Navonok žiaden, v skutočnosti asi tak 20 000 - 30 000 korún." Použité materiály: T. Charitonová, (ASKA 2OO2 /3) V. Naumova Boris Kopeliovič
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

lolo

(kaka, 25. 5. 2012 8:37)

mne sa tento pes moc nepáči mne sa páči skôr Rhodesian Ridgeback je to velmi milý a zábavný spoločník a je vhodný aj do rodiny z deťmi